Fialový tulipán symbolizuje bohatstvo a pôvab a prináleží kráľom. Keďže takáto farba sa získavala ťažko a bežní ľudia si nemohli dovoliť ani fialové oblečenie, ani fialové predmety, evokuje tajomno, veľkoleposť a luxus Darovať fialový tulipán je ideálnym prejavom obdivu.

Tento tulipán je venovaný Marianne Eger Miller, Prešovčanke židovského pôvodu, ktorej na Slovensku vyšla kniha spomienok vo forme listov, Dvadsať nádychov, príbehy o prežití. Píše sa v nej, ako sa pokojný život zmenil na boj o prežitie, a ako toleranciu a multikultúrne spolunažívanie nahradil režim, ktorý nezaručoval práva, dôstojnosť, ani priestor na jestvovanie.

Marianna bola jediným dieťaťom Olgy a Pavla Egerovcov, ktorí si v roku 1939 uvedomili nebezpečenstvo nacizmu a poslali ju do internátnej školy v Anglicku. Spomína, že na prešovskej stanici videla prvýkrát plakať muža, a ten muž bol jej otcom. Marianniných rodičov v roku 1944 popravili nacisti.

Po skončení školy pracovala Marianna ako vodička v záchrannom zbore v britskej armáde. Po vojne študovala v Londýne a Chicagu a založila si rodinu. Marianna si cenila láskavosť a slušnosť a verila v dôstojnosť všetkých ľudí.

Zapájala sa do protivojnových hnutí a hnutí za občianske práva. Bola svetobežníčkou, vášnivou čitateľkou a hráčkou bridžu a tenisu. V posledných rokoch života sa Marianna vracala k svojim židovským koreňom. Cítila, že je dôležité nemlčať a vo veku 95 rokov sa objavila v dokumente o celoživotnom dopade holokaustu na ďalšie generácie.

Fialový tulipán je jemný ako šepot v Marianniných listoch, ktoré prečkali desaťročia. Fialový tulipán symbolizuje ušľachtilosť, vnútornú silu a hlboký rešpekt – presne ako Marianna. Keď sa naň pozrieš, nekradne si pozornosť ako slnečnica, ale má v sebe tiché kráľovstvo, ako žena, čo sa nehrá na hrdinku. Prežila vojnu, odlúčenie a straty, stojí však vzpriamene – nie preto, že zabudla, ale preto, že pamätá a nezlomila sa. Fialový tulipán je elegantný, ale neokázalý – ako jej slová, ktoré rozprávajú o utrpení s pokorou.

Najlepšou priateľkou Marianny Eger Miller bola novinárka Agneša Kalinová, rodená Farkašová, ktorej obľúbené kvety boli žiarivo ružové. Po oboch dievčatách ostali na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove prázdne stoličky. Zhruba päťdesiat rokov po vojne navštívila Marianna s Ági Kremničku a na masový hrob, v ktorom sú pochovaní Mariannini rodičia, položila kamienok. Chcela ešte niečo pridať, ale nič nemala. V neďalekej záhrade zbadala plno kvetov. Bola jar. Vošla do záhrady a ukradla tri tulipány.

Holandsko zažilo v 17. storočí tulipánovú mániu a cibuľky tohto - dnes už národného symbolu a výrazného obchodného artiklu - sa predávali za závratné ceny. Tulipánu chýba vôňa, a preto pre Holanďanov symbolizuje aj cudnosť a krátkosť života.

V Turecku, svojej domovine, sa však považuje za božský a stelesňuje raj na zemi. Arabská kultúra silne spája tulipán s Alahom, lebo jeho názov lale obsahuje písmená slova Allah a aj preto, že pred rozkvitnutím pripomína turban, a ten je tiež úzko spätý s náboženským i kráľovským symbolizmom.

Kristovo utrpenie, viera i láska – to všetko znamená tulipán v kresťanstve. V judaizme tulipány nemajú na rozdiel od niektorých iných kvetov všeobecne známy symbolický význam, predstavujú však jar, nový začiatok a znovuzrodenie.

V kvetinovej ríši si len máloktoré druhy podmanili ľudskú predstavivosť tak ako tulipány. Sú elegantné, žiarivé a bohaté na históriu a nie sú len pastvou pre oči; nesú aj svoj vlastný jazyk.

Farby tulipánov vyjadrujú okrem estetickej príťažlivosti rozmanitý význam, ktorý sa po stáročia vnášal do kultúrnych tradícií a symbolických gest. Oproti červeným tulipánom sú tie ružové nežnejším a citlivejším vyjadrením lásky, priateľstva, starostlivosti, šťastia, želania všetkého dobrého, sympatie či počiatkov romantiky a príťažlivosti.

Tento ružový tulipán je venovaný známej osobnosti Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárke, redaktorke, prekladateľke a filmovej i politickej publicistke Agneši Kalinovej, rodenej Farkašovej. Ági milovala ružovú tak, ako milovala život, ľudí a ruch okolo seba. Môžete si o tom prečítať v knihe spomienok Mojich 7 životov, ktoré zozbierala Jana Juráňová. Ágina dcéra Julia Sherwood označila najobľúbenejší farebný odtieň svojej mamy za zúrivo ružový.

Agneša sa vyhla transportu tak, že predstierala ischias. Žiaľ, tak ako Marianna Eger, jej spolužiačka z Evanjelického kolegiálneho gymnázia a najlepšia kamarátka, aj ona prišla vo vojne o rodičov a mnohých príbuzných, ale, ako tvrdila, musela sa rozhodnúť, za kým ešte vládze smútiť. O to viac potom milovala rodinu, ktorú si založila s Jánom Ladislavom Kalinom, spisovateľom, asistentom réžie, pracovníkom rozhlasu, dramaturgom a činorodým človekom, ktorý sa so životom pasoval s humorom. Bol autorom populárnej knihy Tisíc a jeden vtip. Ak sa život s vami nehrá, skúste sa hrať vy a naplňte si ho hoci aj zúrivou ružovou.

Ružovými tulipánmi obdarujte niekoho, na kom vám skutočne záleží.

Krása, odhodlanie a hrdosť, to je symbolika amarylky, amaryllisu alebo zornice. Amaryllis je rod rastlín z čeľade amarylkovitých, a patria doň iba dva vzácne druhy - endemity Západného Kapska na pobreží Južnej Afriky. Nikde inde na svete sa teda amaryllis prirodzene nevyskytoval. Najčastejšie sa pestuje v červenej farbe, a vtedy vyjadruje lásku a príťažlivosť.

V Amerike a Európe sa pestuje najmä ako vianočný kvet, podobne ako vianočná hviezda. Je obľúbeným darom počas sviatkov, a tak sa stal symbolom sviatočného optimizmu a krásy rozvíjajúcej sa napriek nepriaznivým podmienkam.

V čínskej kultúre je kvetom šťastia, v európskej antike sa však spája so srdcervúcim mýtom: nymfa Amaryllis prejavovala svoju lásku k záhradníkovi Alteovi tým, že si celý mesiac každý deň prepichla srdce zlatým šípom. Z krvi pri jeho dverách vyrástol vysoký nádherný kvet, a aj keď žiaril (po grécky amarysso), Alteo jej lásku neopätoval.

Keďže kvitne aj šesť týždňov, a aj v zime, znamená silu, nádej a vytrvalosť, a preto je celosvetovým symbolom boja s Huntingtonovou chorobou. Viktoriánsky básnik Alfred Tennyson ho spopularizoval nostalgickou básňou Sedmokráska, v ktorej opisuje jeho krásu slovami "A milky-bell'd amaryllis blew", teda kvitol tam amaryllis ako mliečny zvonček. Báseň je venovaná skončeným vzťahom.

V angličtine sa amaryllis bežne nazýva naked lady, teda nahá dáma, pretože niektoré druhy kvitnú, až keď sa zbavia listov.

Viera, odvaha, chrabrosť, nádej a múdrosť. To všetko, v súvislosti so širokou paletou farieb, v ktorých nachádzame množstvo symbolov, predstavuje kosatec. Jeho ďalšie meno, iris, pôvodom z gréčtiny, znamená dúha. V gréckej mytológii bola dúha mostom medzi nebom a zemou, teda poslom božím.

V roku 1749 pred Kristom dobyl egyptský faraón Thutmose III. Sýriu, kde rástlo množstvo týchto kvetov. Ich krása ho fascinovala a vďaka nemu sa dostali do egyptských záhrad a získali nesmrteľnosť aj vďaka mnohým umeleckým dielam. Egypťania a aj Indovia si kosatce vysoko cenili, využívali ich tiež na medicínske účely a ich silnú vôňu používali na obetu bohom.

V Japonsku kosatce vyháňajú zlú energiu a chránia toho, kto ich nosí, preto sa vyobrazujú aj na látkach pre kimono.

Vo Francúzsku sú národným symbolom.

V Grécku zasa dodnes tieto kvety vysádzajú na ženské hroby, aby viedli duše na miesto ich posledného odpočinku v nebi. Kosatec nazaretský (Iris bismarckiana) je chráneným druhom a zároveň sa stal národným symbolom severného Izraela. Rastie v púštnych a kamenistých oblastiach. Tento kvet ľudia v Izraeli vnímajú ako súčasť národného prírodného dedičstva. Objavuje sa ako súčasť výzdoby synagóg alebo židovských domácností, a to najmä vo výšivkách, keramike, či vitrážach.

Svetlofialové kosatce sú typickými predstaviteľmi kráľovského pôvodu. Táto ich najčastejšia farba znamená aj odvahu, silu a múdrosť. Keď blízky človek dosiahne výnimočný úspech, svetlofialový kosatec je vhodným kvetom do kytice.

Kosatce darujte na striebornú svadbu.

Obnova, nový začiatok, odolnosť, materinská láska, radosť. Ľaliovka dokáže kvitnúť v najrôznejších podmienkach, ale iba veľmi krátko, aj preto sa nazýva denivka, Taglilien alebo daylily. Ľaliovky pochádzajú z Ázie, konkrétne z Číny, Japonska a Kórey, ale do Európy sa dostali ešte pred príchodom kresťanstva.

Starovekí Gréci si cenili krásu i prírodu a verili, že ľaliovky kvitnú popri ceste na Olymp. Latinský názov Hemerocallis pochádza práve z gréckych slov, deň a krása, aj keď ich výskyt a pestovanie nie sú v starovekej gréckej kultúre až tak zdokumentované ako v čínskej.

V japonskom jazyku sa ľaliovka volá wasuregusa (???) kvet, ktorý pomáha zabúdať na smútok. Tento koncept Japonci prevzali zo starodávnej čínskej literatúry, kde ľaliovka zmierňovala starosti a smútok. Možno aj preto sa v Číne žltá ľaliovka dáva ku dňu matiek. Niektoré druhy ľalioviek majú jedlé lupene, iné sú zase mimoriadne toxické. Z citrónovej ľaliovky sa v Číne varia polievky, vegetariánske Budhovo potešenie a pridáva sa aj k bravčovému mäsu. V dávnych časoch, keď sa toxické účinky interpretovali inak, sa verilo, že ľaliovky dokážu chrániť od zlých duchov alebo pred čarodejníctvom.

V Shakespearovej komédii Sen noci Svätojánskej používa Oberon na výrobu elixíru lásky šťavu z kvetu nečinnej lásky, teda z ľaliovky. Výraz Sen noci svätojánskej označuje rôzne rastliny vrátane ľalioviek, pravdepodobne vďaka jeho súvislosti s mágiou, láskou a rozmarnou atmosférou letnej noci, ktoré sú aj témou tejto bláznivej hry. Aj vo viktoriánskej ére, teda tristo rokov po geniálnom a vtipnom Shakespearovi, predstavovala ľaliovka bezstarostnosť a koketovanie.

V západnom svete sa ľaliovka pestuje hlavne ako záhradná trvalka – je nenáročná, odolná a dekoratívna. V modernom symbolickom výklade teda môže predstavovať krásu prítomného okamihu, či dočasnosť života.

Šťastie, pozitivita, optimizmus, oddanosť, to je slnečnica, všetkým známa krásnou vlastnosťou – verným a oddaným otáčaním sa za slnkom, a to aj keď jej šťastie nepraje, aj v nehostinnom prostredí, v zlom počasí, v nekvalitnej pôde a pri nedostatku zrážok.

V pôvodných národoch Ameriky bola vďaka množstvu semienok symbolom hojnosti a plodnosti.

V gréckej mytológii sa spája s bohom slnka, Apolom, v rímskej zasa s bohyňou Ceres.

V kresťanstve je slnečnica vďaka svojej podobe so slnkom symbolom Božieho svetla.

V rómskej kultúre znamená život a odolnosť, obzvlášť v kontexte rómskeho holokaustu.

Vo východných náboženstvách ju považujú za posvätnú a predstavuje duchovné osvietenie.

Jasnožlté lupienky kvetov a spomínaná podoba so slnkom nám dodávajú pocity šťastia a tepla, povzbudzujú ducha a navodzujú dobrú náladu. Zostať verný a oddaný človeku či presvedčeniu, vytrvať aj v nehostinných podmienkach – to je inšpirácia slnečnice. Van Gogha k jeho nesmrteľnej sérii slnečníc (vo francúzskom originálnom názve Tournesols) inšpiroval jeho priateľ Paul Gauguin. Oboch ich fascinovali farby, a Vincenta tiež túžba vytvoriť radostnú, prívetivú a inšpiratívnu atmosféru v ich spoločnom ateliéri. Obrazy mali byť symbolom priateľstva a dôkazom ich umeleckého partnerstva. Van Gogh tiež vnímal slnečnice ako spôsob vyjadrenia vďačnosti a radosti.

Ako kedysi spievala česká swingová speváčka Inka Zemánková, Tak jako slunečnice každým dnem otáčí se za sluncem, tak já stále hlavu svou obracím jen za tebou…

Slnečnicu darujte na tretie výročie svadby.

Táto slnečnica je venovaná Ľudmile Kónyovej, ženskej predstaviteľke autorského tímu prešovskej výstavy Prázdna stolička. Žltá je farbou tvorivých ľudí, a Ľudka je prototypom tvorivosti a miluje farby, umenie, príbehy, a určite vie povzbudiť ducha. Je tu pre vás, či ste rodina, žiak, kolega, kamarát alebo úplne cudzí človek, ktorý hľadá svoje korene, lebo mu ich niekto pred osemdesiatimi rokmi pretrhol. Tým cudzím človekom pre ňu budete iba do prvého stretnutia.

Večná, nesmrteľná láska, čistota, krása a plodnosť, to je kalokvet, agapant alebo agapanthus. Jeho meno je odvodené z gréckych slov agapé (láska) a anthos (kvet) – teda kvet lásky, ale poznáme ho tiež ako nílska alebo africká ľalia.

Agapant je pôvodom z južnej Afriky, kde sa v niektorých domorodých tradíciách nazýva aj „blízkosť Bohu“. Miestne názvy ako „umhlaba“ alebo „isicakathi“ ho spájajú s ochranou pred zlými duchmi, plodnosťou a materstvom. Niektoré africké ženy si dávali agapant pod oblečenie počas tehotenstva a v tradičnej medicíne sa používal aj na uľahčenie pôrodu.

V Japonsku tento kvet znamená úprimnosť a vernosť.

V gréckej mytológii má posvätnú rolu uzdravujúcej sily. Vytvorila ho vraj bohyňa plodnosti, aby krajine priniesla bohatstvo a úspech. Starovekí Gréci ale nevedeli, že agapant sa tak isto ako amaryllis prirodzene vyskytoval iba v Južnej Afrike, a to iba od Kapska po rieku Limpopo. Je však možné, že grécka bohyňa plodnosti navštívila Kapsko alebo sa kúpala v Limpopo. 😂

Viktoriánci kalokvet nazvali modrou ľaliou. Hrá významnú úlohu v príbehoch o láske, keď sa dievčina hlboko zamiluje a premení sa na agapant, aby navždy ostala so svojím vysnívaným princom.

V Južnej Afrike kalokvet znamená jednotu a harmóniu, v Číne večnú lásku, vernosť a dohodu medzi partnermi, vo Francúzsku znamená eleganciu a dokonalý vkus.

Západná kultúra ho vďaka svojmu názvu a vzhľadu vníma ako kvet duchovnej alebo univerzálnej lásky, a to najmä vo fialovej a modrej farbe. Používa sa pri svadbách ako symbol vernej lásky a pri spomienkach je jemným symbolom rozlúčky.

Dnes je agapant obľúbený po celom svete a má mnoho kultivarov, avšak vo svojej domovine ho v posledných rokoch napáda žiarlivá a fádna nočná moľa, ktorá nie je ani trochu pekná a naozaj by mala vychádzať iba v noci, aby ju nikto nevidel!

Krehkosť, očakávanie, láska i strata. Jej latinský názov – anemone – pochádza z gréčtiny a znamená dcéra vetra. V gréckej mytológii predstavuje veternica krv Adonisa a slzy Afrodity spojené láskou a smrťou. Bohyňa Afrodita si za milenca vybrala smrteľníka Adonisa; keď Adonisa na smrť dobodal diviak, Afroditine slzy sa zmiešali s jeho krvou a vznikla veternica. V iných verziách poslali diviaka žiarliví grécki bohovia, aby skoncoval s Adonisom. Tieto príbehy o pôvode odrážajú klasický dvojaký význam príchodu jarného vánku a smrti milovanej osoby.

Keďže veternica kvitne pomerne skoro a ráno sa otvára a na noc zatvára, symbolizuje očakávanie a nadšenie z nových začiatkov. Vo viktoriánskom jazyku kvetov je veternica neopätovanou láskou a krehkosťou.

Jej ľudový názov je tiež poľná ľalia, spomínaná aj v Biblii – v Matúšovom evanjeliu o nej hovorí Ježiš: „A o odev prečo ste ustarostení? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú, nenamáhajú sa a nepradú; hovorím vám, ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich.“ (Matúš 6, 28-29, evanjelický preklad). Veternica červená sa v kresťanskej symbolike často považuje za symbol krvi Ježiša Krista a jeho utrpenia počas ukrižovania. Používa sa v kresťanskej výzdobe počas Veľkej noci, najmä v niektorých západných liturgických tradíciách.

Veternica – anemone coronaria - má v hebrejčine názov „kalanit“ a je národným symbolom Izraela. Kvety pokrývajú polia najmä na severe Izraela a v Negeve počas februára a marca. Sú obľúbené počas Sviatku prírody (Darom Adom) – festivalu červených veterníc v Negevskej púšti. Tomuto kvetu sa nemálo venovali aj impresionisti, najmä Henri Matisse (napríklad obrazy Annellies, Biele tulipány a veternice, Váza veterníc, a i.) a Claude Monet. Cena nádherných Monetových Anemoniek v črepníku sa približne sto rokov po maliarovej smrti pohybuje niekde okolo jeden a pol milióna dolárov.

Najčastejšou farbou veternice je biela a symbolizuje úprimnosť.

Priateľstvo, dôvera, nevinnosť. Frézie pochádzajú z Južnej Afriky a do Európy sa dostali až v 19. storočí. Počas viktoriánskej éry, keď sa naplno rozvíjala floriografia (jazyk kvetov), bolo darovanie frézie prejavom nevídanej dôvery. Frézia sa vtedy využívala i na posielanie tajných alebo zakódovaných správ. Okrem kvetov malo svoju symboliku aj miesto a pootočenie poštovej známky na liste zaľúbencov.

Tento sviežo voňajúci kvet dostal meno po nemeckom lekárovi a botanikovi Friedrichovi Heinrichovi Theodorovi Freeseovi. Pomenoval ho po ňom iný botanik, aby si tak uctil ich vzájomné priateľstvo.

V niektorých krajinách sa frézie dávajú na siedme výročie svadby.

V Japonsku, na vulkanickom ostrove Hačijódžima s priemerom len asi 14 kilometrov, sa každoročne koná festival frézií. Na Hačijódžimu sa v minulosti posielali trestanci, dnes je miestom surferov, potápačov a milovníkov frézií. Ľudia si vonku popíjajú čaj a oslavujú kvitnúce krásky, ktorých je tam asi tristotisíc. Namiesto smutnej minulosti sa sústreďujú na zveľaďovanie súčasnosti a môžu tak inšpirovať iné miesta s podobným osudom k založeniu úplne novej tradície.

Frézie perlovej bielej farby reprezentujú čistotu a nevinnosť. Často sa pridávajú do svadobnej kytice a zvýrazňujú tak nevestine šaty. V judaizme frézie znamenajú nevinnosť, priateľstvo a komunikačný prostriedok medzi božským a pozemským, pomocou ktorého Boh zosiela na ľudí požehnanie.

Táto frézia je venovaná Kláre Lustbáderovej, ktorú jej blízki pre jej krásu prirovnávali k bábike a nazývali babi. Klára bola vylúčenou žiačkou Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove a dostala sa do prvého transportu. Mala to šťastie, že sa vrátila domov, aj keď s poznačeným zdravím, a založila si rodinu. Jej syn Peter Chudý je aktívnym členom prešovskej Židovskej náboženskej obce a je príkladom odpustenia a budovania nového, ako ho to učila jeho mama.

Klára milovala nežné a voňavé frézie všetkých farieb a frézie určite milovali ju, veď si boli také podobné.

Šarm, príťažlivosť, vášeň. Odborný názov Ranunculus je z dvoch latinských slov – rana (žaba) a unculus (malá), pravdepodobne preto, že rastie pri potôčikoch či mokradiach, kde sa nachádzajú malé žabky.

V rozprávkach sa princ môže premeniť na žabu. Podľa perzskej legendy sa princ stal iskerníkom. Deň i noc spieval takto jeden do zelena a zlata odetý princ očarujúco krásnej nymfe. Ďalšie nymfy to už unavovalo a premenili ho na iskerník.

V starovekom Ríme si otroci prikladali iskerník na čelo, aby ním odstránili tetovanie od svojich otrokárov.

Pôvodní obyvatelia severozápadu Spojených štátov, ktorí hovorili jazykom nez percé, teda prepichnutý nos, nazývali iskerník kojotovými očami. Podľa legendy si kojot zo zábavy vyhadzoval do vzduchu oči a chytal ich ako loptu. Keď mu ich uchmatol orol, kojot oslepol a urobil si oči z iskerníka.

V angličtine sa iskerník bežne nazýva buttercup, teda maslový hrnček, možno preto, že niektorí ľudia verili, že z neho má maslo svoju typickú svetložltú farbu. V skutočnosti je však iskerník pre kravy (a aj pre všetky iné živočíchy) jedovatý. Deti sa kedysi hrávali s iskerníkom tak, že si ho držali pod bradou a on im osvetľoval tvár maslovou žltou, čím chceli povedať, že mali chuť na maslo.

Červený iskerník znamená vášeň a romantiku a v súčasnosti sa objavuje aj v svadobných kyticiach. Vysušený už nie je toxický, ale radšej ho nejedzte, ani keď vás omámi svadobná noc.

Tento iskerník je venovaný Miroslavovi Čurlíkovi, jednému z autorov výstavy Prázdna stolička, lebo robí skvelú vec. Miro sa tiež rád hrával a v tomto popise by sa mu mohli páčiť zvieratká i geografické poznámky. Miro určite vie, že z iskerníka sa nerobí mačací čaj, ani ku chlebu s maslom. Vy nepoznáte mačací čaj? Ani predavačka v obchode nevedela, čo si malý Miro pýtal. On je totiž z vychodu, a tam sa predsa dlžne použivaju inakši! Ta nemate taky čaj, čo sa mača? Čo sa sačok mača vo vode?

Mňau! Aj kojot s orlom by sa pohrali so sačkami a mačkami a žabami, a aj kravy by utekali od iskernika čo najďalej… 😁

Jeho grécke meno „Dianthus“ odráža symbolický význam klinčeka ako božského kvetu (dios“ = božský, „anthos“ = kvet). V starovekom Ríme bol zasvätený bohyni lásky Afrodite a tiež symbolizoval krásu, božskosť a večnú lásku.

V katolíckej symbolike je červený klinček znakom materinskej lásky, utrpenia, súcitu a obety, keďže podľa legendy prvý klinček vyrástol tam, kde Panna Mária ronila slzy pri ukrižovaní Ježiša Krista. V kresťanskom umení vidíme klinček najmä pri renesančných madonách, kde ho drží malý Ježiško alebo Mária, ako je to napríklad na obraze Madona s klinčekom od Leonarda da Vinciho.

Revoluçao dos Cravos alebo Karafiátová revolúcia je pojem bežne známy v Portugalsku, ale nejde o nijakú mániu, ako keď si Holanďania pred štyristo rokmi kupovali tulipánové cibuľky. Aprílová revolúcia zvrhla v roku 1974 v Lisabone autoritársku vládu a ukončila portugalskú koloniálnu vojnu. Počas tejto revolúcie sa takmer nestrieľalo a svoj názov dostala podľa červených karafiátov - klincov, ktoré ponúkala Celeste Caeiro vojakom, keď vyšli ľudia do ulíc. Celeste bola upratovačkou v reštaurácii, ktorá mala 25. apríla osláviť svoje prvé výročie a jej majitelia chceli zákazníkom rozdať klinčeky. Keďže však vypukol prevrat, nechali tie kvety svojím zamestnancom. Keď sa Celeste od vojakov na ulici dozvedela, že sa chystajú uväzniť premiéra, od radosti dala jednému z nich červený karafiát a on si ho pripevnil na pušku. Celeste rozdala celú kyticu a pridali sa k nej ďalší ľudia, ktorí sa rovnako tešili z prevratu. K čomu všetkému môžu kvety inšpirovať!

Klinčeky majú korenistú vôňu pripomínajúcu škoricu a muškátový orech a používajú sa v parfumérii a na výrobu potpourri. Svoj význam majú v každej kultúre iný, v bývalom Československu boli obľúbené napríklad na MDŽ, a pre tých, čo stále žijú v bývalom Československu možno aj teraz sú, ale všeobecne sa spájajú s láskou, najmä materinskou, a vyznamenaním.

Kyticu z klinčekov darujte na prvé výročie svadby, bez ohľadu na politickú príslušnosť.

Žlté ruže predstavujú teplo, šťastie a pozitívne emócie spojené so silnými putami priateľstva, na rozdiel od červených ruží, ktoré sa bežne spájajú s romantickou láskou. Môžu tiež značiť radosť, nový začiatok, oslavu a vďačnosť, vďaka čomu sú vhodné na rôzne príležitosti, ako sú narodeniny, promócie alebo ako gesto uznania. Do Európy prišli krátko po tom, ako ich objavili na Blízkom východe, kde rástli nadivoko, a hneď sa stali obľúbenou novinkou záhradníkov. Boli vzácne a vďaka svojej živej farbe predstavovali bohatstvo a luxus. Za posledné storočia pestovatelia vylepšili ich vôňu a odolnosť voči škodcom a dnes sú z nich záhradné stálice. Hoci historicky mali žlté ruže aj negatívne konotácie a spájali sa so žiarlivosťou a neverou, tento ich význam je už zastaralý a dnes vyjadrujú príjemné a povznášajúce emócie.

Vo východných kultúrach symbolizujú žlté ruže obnovu, prosperitu a pozitívnu energiu. V judaizme znamenajú ruže akejkoľvek farby krásu, lásku, túžbu a mystérium sveta stvoreného Bohom.

Žlté ruže darujte dobrým kamarátom k narodeninám, susedom, ktorí sa vám počas dovolenky starali o kvety, mačky a rybičky, a kolegom alebo zamestnancom. Žlté ruže majú vraj iba platonický význam, takže anglické webstránky ich odporúčajú darovať napríklad sekretárke. Ibaže slovo platonický v angličtine znamená neerotický. Ach, tie kultúrne rozdiely! 😅

A v Amerike je vraj kytica ruží krásnym darom k pätnástemu výročiu svadby. Po pätnástich rokoch tam zrejme dochádza k abstinencii v intímnom manželskom živote. V každom prípade sa zamerajte na kamaráta, suseda a sekretárku, tí všetci sa potešia.

Táto žltá ruža je venovaná Judite Gregušovej, rodenej Weinbergerovej, sestre Lóranda Weinbergera, známeho z výstavy Prázdna stolička, kedysi žiaka Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove. Judita pochádza zo slušnej a dobre situovanej židovskej rodiny. V dome jej starého otca, pána Schwartza, bývali podnájomníci, medzi inými aj rodina policajného vyšetrovateľa Ondreja Maradíka. Schwartzovci a Maradíkovci sa vzájomne rešpektovali a pomáhali si. Ondrejova dcéra Elena Maradíková Faklová spomína na Schwartzovcov ako na ľudí, ktorí ju inšpirovali v starostlivosti o domácnosť, vo vnútornej i vonkajšej čistote a v inteligentnom a noblesnom správaní sa k iným. Ondrej Maradík skončil za pomoc židovským rodinám v tábore Bergen-Belsen, kde pred koncom vojny zahynul.

Táto žltá ruža symbolizuje priateľstvo, ktorému neprekážajú rôzne vierovyznania, ani rôzne národnosti, ale v mene záchrany ide až na úplnú hranicu života.

Na jednej strane poznanie, osvietenie a múdrosť, na druhej plodnosť, hojnosť, a dokonca aj ženská sexualita. Figy majú bohatú symboliku a silne ovplyvnili kultúru cez viaceré náboženstvá. Najstarším stále živým figovníkom so známym dátumom výsadby je Ficus religiosa známy ako Sri Maha Bodhi, ktorý v roku 288 pred Kristom zasadil v chráme v Anuradhapure na Srí Lanke kráľ Tissa. V Ázii sú figy dôležité v budhizme a hinduizme. Tradične sa verí, že Budha dosiahol osvietenie pri 49-dňovej meditácii pod posvätnou figou. Figovník bol posvätný v starovekom Grécku a na Cypre, kde bol symbolom plodnosti a je jedným z dvoch významných stromov v islame. Figovými listami si Adam a Eva zakrývali nahotu, keď okúsili zakázané ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Plody figy sú jednou z tradičných plodín Izraela a sú v zozname jedál zo Zasľúbenej zeme.

Figa je jednou z tzv. šiva'at haminim – siedmich plodín, ktoré sú spomenuté v Mojžišovom prejave k Izraelitom, keď sa pripravovali na vstup do zasľúbenej krajiny po 40 rokoch putovania púšťou. Tieto plodiny majú v judaizme osobitný náboženský, kultúrny a historický význam. Figy majú symbolizovať múdrosť, poznanie aj vnútorný rast.

V Novom zákone sa strom figovníka objavuje ako pozitívny symbol kontemplácie, hľadania pravdy a učenia sa. V negatívnom zmysle sa spomína neplodiaci figovník ako znak vonkajšej zbožnosti bez reálnych činov.

Staroveký stoický filozof Chrysippos zomrel počas záchvatu smiechu, keď videl, ako sa figami napchával somár, až ho zadúšalo, a zakričal, aby mu na spláchnutie doniesli víno. Somáre boli spájané s hlúposťou aj v slovenskom folklóre. V rozprávke Dlhý nos sa napchávanie sladkými figami považuje za hlúpe. Ak sa prejete figami, môžete dostať alergickú nádchu a nos sa vám zapchá.

V asketickom indickom náboženstve džainizme je konzumácia akéhokoľvek ovocia z rodu figovníkov zakázaná. Príliš veľa sladkostí je na škodu.

Plod figy je v skutočnosti trs figových kvetov a vo vnútri figy žijú larvy osy, ktorá figu oplodňuje. Keď osa vojde do figy, príde o krídla a tykadlá a pohybom vo fige ju oplodňuje. Osy potrebujú figy a figy potrebujú osy a sú učebnicovým príkladom obligatórneho mutualizmu. Možno aj mladý kráľ z Dobšinského Dlhého nosa, čo sa v háji najedol zrelých fíg, v skutočnosti poprehĺtal figové osy a tie ho tak poštípali, že mu hneď nafúklo nosisko ako trúba! A aj jeho po toľkých figách začalo veľmi smädiť, ako toho Chrysippovho somára.

V židovskej tradícii je granátové jablko silným symbolom spravodlivosti, poznania a hojnosti, a to najmä vďaka množstvu semiačok, ktoré zúrodňujú pôdu, zlepšujú život a vyživujú dušu. Symbolizuje plodnosť, hojnosť a duchovnú obživu, spravodlivosť, požehnanie, blahobyt a bohatú odmenu za spravodlivý život. 613 semiačok je akoby 613 prikázaní tóry. Obzvlášť sa spája s Roš hašana, židovským Novým rokom.

V islame je granátové jablko symbolom raja, požehnania a hojnosti a často sa spomína v Koráne a hadísoch, teda v krátkych príbehoch o slovách a činoch proroka Mohameda. Považuje sa za jedno z rajských plodov a spája sa s liečením a krásou. Prorok Mohamed tiež spomenul granátové jablká v súvislosti s rajom a odporúčal ich jesť.

V Biblii symbolizuje granátové jablko plodnosť, hojnosť, spravodlivosť a krásu. Je to opakujúci sa motív v Starom aj Novom zákone a často sa spája s opismi Zasľúbenej zeme a Božím požehnaním.

V hinduizme je granátové jablko, v sanskrite známe ako „dadima“, silným symbolom plodnosti, prosperity a hojnosti. Spája sa s božstvami ako Ganéša a Lakšmí a množstvo semiačok symbolizuje bohatstvo a šťastie. Ovocie sa často používa počas slávnostných obradov a rituálov, ako sú svadby a oslavy narodenia dieťatka a je tiež tradičnou obetou bohyni Durge.

Zdá sa vám, že štvrtýkrát čítate to isté? Alebo že ste dnes niečo podobné čítali alebo počuli možno aj dvadsaťkrát a že tento posledný text možno neprešiel obsahovou a jazykovou úpravou? To sme vám urobili naschvál, priatelia! Až keď nám granátové jablko spadlo na hlavu, pochopili sme, akí sme si v tomto veľkom svete podobní! Šalom alejchem, priatelia, salam alejkum, pokoj s vami, mier, mir, mír!

Ať mír dál zůstává s touto krajinou, zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou!

Teď když tvá ztracená vláda věcí tvých zpět se k tobě navrátí, lide, navrátí.

Z oblohy mrak zvolna odplouvá a každý sklízí setbu svou. Modlitba má, ta ať promlouvá k srdcím, která zloby čas nespálil jak květy mráz, jak mráz…

Šalom alejchem!

Ženské meno Hortenzia je odvodené z francúzskeho a latinského slova hortus, teda záhrada, a označuje prirodzenú krásu, rast a kultivovanosť.

Vo Francúzsku bolo meno populárne medzi aristokratmi a vzdelanými ľuďmi v 17. a 18. storočí.

Hortense Eugénie Cécile Bonaparte rodená de Beauharnais, holandská kráľovná, nevlastná dcéra a vďaka vydaju zároveň aj švagriná Napoleona, bola šikovnou klaviristkou, speváčkou a dokonca skladateľkou a svojho času aj autorkou francúzskej hymny. Hortense bola obľúbená u chudobných ľudí. Starala sa o nich a dávala im peniaze. Dnes by sme o nej povedali, že sa venovala charite. Bola hodná svojho mena.

Kvet hortenzie symbolizuje úprimné city, hojnosť, vďačnosť a ospravedlnenie, hoci jeho význam sa výrazne líši v závislosti od farby a kultúry. V Číne symbolizuje hojnosť a večnú lásku, v Japonsku vďačnosť a úprimné ospravedlnenie, zatiaľ čo vo viktoriánskej Európe symbolizoval dokonca aroganciu alebo márnivosť. Bolo to preto, lebo hortenzia má mnoho kvetov a málo semien. Moderný svet často spája farbu s konkrétnym posolstvom, pričom ružová znamená lásku, modrá odpustenie, ľútosť, vďačnosť a úprimnosť, a biela čistotu, pôvab a hojnosť.

Fialová predstavuje kráľovskú moc, túžbu po hlbšom porozumení a vďačnosť. Zelená symbolizuje obnovu, znovuzrodenie, šťastie a prosperitu. Ktorú z týchto farieb by ste priradili Hortense de Beauharnais?

Okrem množstva farebných odtieňov sa hortenzia vyskytuje aj v mnohých odrodách. Podľa všetkého je ich vyše sedemdesiat. Hortenziu prvýkrát kultivovali v Japonsku. Kvitne tam počas obdobia dažďov od júna do júla a premieňa miesta ako chrám Meigetsuin na mystické, voňavé záhrady. Japonci sú známi svojimi úžasnými záhradami a príbehmi, ktoré sa ku kvetom viažu. Hortenzia nie je výnimkou: legenda hovorí, že japonský cisár daroval modré hortenzie rodine dievčaťa, ktoré miloval, aby im vynahradil to, že ju zanedbával.

Nielen Japonci si po stáročia užívajú sladkú vôňu a žiarivé farby hortenzií, staroveké fosílie spred 40 – 65 miliónov rokov ukazujú, že už dlho rastie aj v Severnej Amerike. V Európe sa hortenzie objavili až v roku 1736, keď si ich odtiaľ priviezol do Anglicka istý kolonizátor.